118563 návštev
 / 



1. Získavanie a spracovanie hliny
 
V minulosti si každý hrnčiar nakopal hlinu v hlinisku sám. Našiel si vhodné miesto, odstránil vrstvu ornice a urobil výkop. Ložiská hliny sú niekedy len pol metra pod povrchom zeme, inokedy je hlavné nálezisko až 12 metrov hlboko v zemi. Hrnčiar si zvyčajne nakopal hlinu na dlhšie obdobie, spravidla na celý rok. Hlina sa navážala na haldy a nechávala sa prezimovať. Pôsobením mrazu, vetra, dažďa i slnka sa dokončili chemické procesy prebiehajúce v surovine a zvýšila sa jej plastickosť. Hlina sa pred upotrebením prekopávala, lopatami prevracala, vyberali sa z nej kamene a roztĺkali sa hrudy. Aby zmäkla a stala sa tvárnou, polievala sa vodou a ubíjala. Veľmi namáhavé bolo ručné drvenie hrudiek, ktoré neskôr nahradilo mletie na mlynčeku. Hlina, určená na jemnú keramiku, sa rozplavovala v drevených kadiach na najjemnejší kal. Pri vypúšťaní do usadzovacích nádob sa cedila. Po scedení, sa hmota premiesila bosými nohami, aby sa zbavila vzduchových bublín. Po menších kusoch sa v rukách krútila, vytĺkala a miesila, až napokon bola pripravená na tvarovanie.
V súčasnosti sa na prípravu keramickej hmoty v továrňach používajú stroje, ktoré celý proces urýchľujú a pravdaže aj uľahčujú. Hliny a íly sa čistia, plavia a opäť sušia. Neplastické zložky sa predpaľujú a drvia. Z vyčistených surovín sa podľa vyskúšaných receptov odvážia potrebné množstvá, ktoré sa niekoľko hodín trú v bubnových mlynoch. Tým sa dôkladne rozomelú a premiešajú. Rozomletá zmes sa vypúšťa cez elektromagnety, ktoré ju zbavujú nežiaducich železitých prímesí. Potom sa hmota prečerpáva do nádrží, kde sa mieša, aby sa nevytvorila usadenina. Z nádrží sa tlačí membránovými alebo tlakovými čerpadlami do kalolisu, v ktorom sa tlakom zbavuje prebytočnej vody. Vzniknuté koláče keramickej hmoty sa nechávajú odležať v tmavej miestnosti. Pred vytáčaním sa odvzdušňujú vo vákuových lisoch.

2. Formovanie keramickej hmoty – točenie na kruhu, odlievanie a otláčanie do foriem

Hrnčiarsky kruh bol známy v Prednej Ázii, v Babylone a v Egypte už od 3. tisícročia pred n. l. Na našom území prvú na kruhu vytáčanú keramiku vytvárali Kelti zhruba v 4. storočí pred n. l. Hrnčiarsky kruh sa vyvinul z kruhovej dosky bez pevnej osi, ktorá sa otáčala pomaly rukou. Predchodcom dnes známeho kruhu bol celodrevený kruh – sprušliak. Známy nožný kruh sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč – tanier, hlava. Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Hrnčiar ho roztáča nohami. Dnes sa už používa kruh zväčša na elektrický pohon. Inou formou spracovania hliny, je zalievaním a otláčaním do sadrových foriem.

3. Obtáčanie, vyrezávanie, lepenie uší a podobne...

Po vytočení sa časť výrobkov odnáša do hlinárne, kde sa nechá zatuhnúť. T.j. črep ešte nie je suchý, ale zavednutý a dá sa na neho nalepiť ucho alebo sa ešte obtáča, v prípade tanierov a mís. Uši sa vytláčajú z kovovej špricne, alebo sa formujú vyťahovaním ručne. Následne sa tvarujú a zo šlikrom, rozumej blatom sa prilepujú na vytočený výrobok. Potom sa výrobky nechávajú zaschnúť, pri súčastnom  prevracaní a kontrole schnutia výrobku.

4. Sušenie a pravidelné obracanie výrobkov

Keramické výrobky sa pred vypaľovaním musia pozvoľna a dostatočne dlho sušiť. Odparovaním vody sa črep zmršťuje. Pri nerovnomernom alebo prudkom vysušovaní by sa výrobky veľmi zmršťovali, deformovali a popraskali. Predmety sa sušia na mrežovitých podložkách a počas schnutia sa obracajú a prekladajú na suchú podložku. Keramické výrobky sa najlepšie sušia vo vzdušnej voľnej miestnosti. Vyschnutý črep je svetlý a ľahký. Keď že je krehký, vyžaduje si opatrné zachádzanie.

5. Retušovanie

Retušérske  práce sa zväčša robia pri odlievaní výrobkov do sadrových foriem, alebo pri nalepovaní uší. Výrobok sa začisťuje po obtuhnutí s retušérskym nožom a po vyschnutí sa zväčša ešte umýva zo špongiou.




6. Výpal

Pri prvom pálení sa vyschnuté výrobky pália na teplotu 900 až 1 000 oC, podľa toho, z akej hmoty je črep. Pri výpale dochádza k zhutňovaniu črepu, črep získava väčšiu pevnosť a je pripravený na následné glazovanie a dekorovanie.

7. Glazovanie

Glazúra - (poleva) je tenká vrstva sklovitej hmoty, v ktorej sa pri vypaľovaní jednotlivé zložky zliali a vytvorili priesvitný, alebo krycí povrch. Glazúrou zlepšujeme aj dekoratívny účinok výzdoby. Glazúrujú sa výrobky s priepustným črepom (nádoby určené na uchovávanie kvapalín a potravín). Polevami zvyšujeme pevnosť a odolnosť proti poškodeniu. Stavebnej keramike dodávajú glazúry odolnosť proti poveternostným vplyvom. Porcelány sa glazúrujú, aby mali aj estetickú funkciu. V súčasnosti sú glazúry hlavným dekoračným prostriedkom v keramickej tvorbe. Bez glazúr sa ponechávajú žiaruvzdorné výrobky, ďalej tehly, kvetináče, zadné plochy kachličiek a obkladačiek.
Podľa chemického zloženia rozoznávame glazúry olovnaté, bezolovnaté, borité, alkalické, živicové, vápenaté a pod. Podľa spôsobu použitia pre určitý druh keramiky poznáme polevy hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové.

8. Maľovanie

Dekór sa na keramické výrobky maľuje keramickými farbami. Ich podstatu tvoria farbiace oxidy kovov. V našej dielni používame výhradne bezolovnaté farby. Farby, rovnako ako aj glazúra je v práškovej forme a mieša sa s vodou. Po nanesení na črep sa otiera. Je matná a nevýrazná. Až následným výpalom v keramickej peci získava pestrú farbu a lesk. Je to spôsobené tavením kysličníkov kovov.

9. Druhý výpal

Vykonáva sa po glazovaní a následnej dekorácii výrobku. Tovar sa páli zvyčajne pri 965 oC. Po vychladnutí sa tovar vyberá z pece a pripravuje sa  na expedíciu.